Štýly slovenského jazyka

Štýly v slovenskej gramatike.

Súhrnné označenie pre skupinu literárnych diel, ktoré majú špecifické kompozičné, jazykové a tematické znaky sa nazýva žáner. Pojem žáner vznikol v 17. storočí ako literárnovedný termín na označenie literárneho diela. Žánre sa v slovenčine rozlišujú na žánre umeleckej literatúry– členia sa podľa druhov (lyrika, epika, dramatika), a žánre vecnej literatúry– členenie podľa štýlov ( náučný, administratívny, publicistický, rečnícky, esejistický, hovorový, umelecký). Štýl je spôsob výberu, usporiadania a využitia jazykových prostriedkov v hovorenom slove a písanom prejave.[1] Delia sa na funkčné štýly– z hľadiska funkcie prejavu(štýly verejného prejavu a štýly súkromného prejavu), z hľadiska postoja k vyjadrovanej skutočnosti sa delia na subjektívne(umelecký, hovorový), subjektívno-objektívne(esejistický, rečnícky, publicistický), objektívne(náučný a administratívny). Systém funkčných štýlov je otvorený a vyvíja sa so zreteľom na funkcie jazyka v tom ktorom období.   

Charakteristika 

Spôsob vývinu spisovného jazyka závisí od historicko-spoločenských podmienok jeho používateľov. V priebehu vývinu jazyka sa v závislosti od historických podmienok menia situácie i funkcie, a tým aj zoskupenie jazykových prvkov. Situácia a funkcia na jednej a zoskupovanie jazykových prvkov- štýlové vrstvy, na druhej strane  navzájom korešponduje a priamo súvisí. Jazykové prejavy požívané v príbuzných funkciách majú spoločné črty. Ich zovšeobecnením dostaneme sa k pojmom funkčných štýlov.

Štýl je spôsob prejavu, ktorý vzniká cieľavedomým výberom, zákonitým usporiadaním a využitím jazykových i tematických prostriedkov so zreteľom na situáciu, funkciu, zámer autora a na  obsahové zložky prejavu.[2] Zreteľ sa berie na výber, usporiadanie, štýlotvorné činitele. „Štýl je empiricky neurčiteľný, logicky nededukovateľný, že táto kategória je nepotrebná.“[3]

Pri klasifikácii štýlov cieľavedome hovoríme o systéme a nie o štruktúre. Systém je pritom chápaný ako usporiadanie prvkov daných zvonka , zatiaľ štruktúru ako „zákonité vnútorné viazanie prvkov“. Popri tom je teda možné vznikanie a zanikanie štýlov, a tým možnosť manipulácie so systémom. Dá sa povedať, že ktorýkoľvek štýl môže v systéme zaniknúť a kedykoľvek môže vzniknúť nový štýl. Jazykový a kompozičný prvok môže priberať neobmedzené množstvo štylistických vlastností.

Pri klasifikácii štýlov sa stretneme s rôznymi štýlmi: náboženský ( A. J. Jechimov ), obradný štýl, slávnostný, administratívno-právny ( E. Pauliny ), publicistický štýl ( B. Havránek ).[4]

Rozdelenie

V našom jazyku používame interindividuálne štýly, teda objektívne. Delia sa na vecné štýly (štýl súkromného styku- hovorový, štýly verejného styku- náučný, rečnícky, administratívny a publicistický)  a umelecký.  Tento systém je najviac podobný deleniu štýlov E Rieselovej v ruštine (rozdiel je len v tom, že ona má vo svojom delení pomenovanie náučného štýlu ako vedecký) a systému delenia štýlov v češtine, kde chýba ešte štýl administratívny a rečnícky.

V slovenčine sa v polovici 19. storočia objavil náučný štýl. Produktívnosť tohto štýlu je obrovská a preto už dnes dochádza na delenie na vyšší (vedecké) a na nižší (populárne). Polarita spôsobuje, že dochádza k preberaniu prostriedkov z hovorového štýlu, čoho dôsledkom je formovanie populárno-náučného. Zároveň dochádza k využívaniu medzinárodnej lexiky a zložitejších syntaktických konštrukcií a formuje sa vedecko-náučný štýl. V tomto druhom prípade sa cudzí vplyv uskutočňuje z nemčiny- vetné konštrukcie, a najmä z angličtiny- terminológia. Generácia, ktorá stála pri jeho zrode, prestáva držať tempo a preto sa jej tento štýl vzďaľuje.

Taktiež sa v slovenčine prudko vyvíja publicistický štýl. Ešte v 19. storočí mal podobu písanej formy rečníckeho štýlu a potom na začiatku 20. storočia mal podobu novinárskeho štýlu s hovorovými prostriedkami a vlastnosťami dnešného populárno-náučného štýlu. V období po prvej svetovej vojne do konca druhej, sa tento štýl stabilizoval. V roku 1957 vyšla práca venovaná charakteristike tohto štýlu- O jazyku a štýle novín (M. Jelínek). Dnes sa dostávame k tomu, že tento štýl sa štiepi v novinárskych prejavoch na informačné, ktoré sú dominujúce, úvahové a beletrizované. Proti tomu pôsobí televízna, filmová a rozhlasová publicistika.

Ďalším štýlom je štýl rečnícky. Do slovenčiny vstupuje vo forme didakticko-kazateľských a súdnych prejavov, v ktorých sa uplatňujú princípy aristotelovskej rétoriky. Mení sa jeho produktivita a začínajú sa vyskytovať všetky žánre verejných ústnych prejavov: agitačný, didaktický, príležitostný.

Najmladším štýlom v slovenčine je štýl administratívny. Jeho podoba v minulosti bola zásadne odlišná od dnešnej. Administratívny štýl k nám prišiel z češtiny, kde bol importovaný z nemeckého jazyka.

Hovorový štýl je charakterizovaný presahom nárečových prvkov a slangu. Na druhej strane je formovaný vplyvom médií a tým vytváraním nových hraníc. Má charakteristiku- štýl súkromného styku. Má v sústave pevné miesto a najviac sa podobá na populárno-náučný ako protipól vedecko-náučnému. „V hovorovom štýle je silná tendencia k stručnosti a k nedbalosti vo výbere slov.“[5]

Pevné miesto v slovenčine takisto zaujíma i umelecký štýl. Jeho smerovanie je k bohatšiemu využívaniu kompozičných prvkov a k nepriamemu vyjadrovaniu. Umelecký štýl klasikov bol pomenovaniach niekedy až exkluzívny. Koncom 19.storočia bol vzdialenejší hovorovému štýlu.

Esejistický štýl sa uplatňuje v prozaických úvahách o vedeckých alebo kultúrno-spoločenských problémoch.

Vo svojej práci sa chcem zaoberať viac štýlmi verejného styku.

Náučný štýl 

Náučný štýl sa používa tam, kde sa sprostredkúvajú pracovné informácie, zverejňujú získané vedomosti a zaznamenávajú dôležité myšlienky nadobudnuté vedeckým výskumom, úvahami a skúsenosťami.

„Náučný štýl sa internacionalizuje svojou lexikou a syntaxou.“[6]

Medzi jeho vlastnosti patrí písomnosť, monologickosť, verejnosť, pojmovosť, presnosť, zreteľnosť a odbornosť. Prejavy náučného štýlu sa dajú charakterizovať tak, že chýba spätná väzba- kontrola a chýba situácia- mimika, gesto, prostredie, zvuk. Jazykový prejav je teda úplný obsahom aj formou. Delí sa na vedecko-náučný – má zložitú stavbu viet, presný spôsob vyjadrovania, využíva odbornú terminológiu, autor sa odvoláva na odborné pramene a opiera sa o exaktné fakty, a na populárno-náučný – viac sa v ňom prejavuje prítomnosť autorského subjektu, je explikatívnejší a uplatňujú sa v ňom synonymá. Základnými charakteristickými znakmi náučného štýlu sú jednoduché gramatické prostriedky, používanie 3. osoby jednotného a množného čísla u slovies, dlhé oznamovacie vety, výkladový postup. Medzi čisto náučné žánre patrí dizertácia a štúdia. Ďalej sa tu uplatňujú článok, úvaha, esej- kontextové, referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok, polemika, debata- konsituačné. Medzi opisné žánre náučného štýlu patrí charakteristika, recenzia, posudok, kritika, návod.

Administratívny štýl

Administratívny štýl sa realizuje takmer výlučne v písomných prejavoch. Jeho profil sa formuje nezávisle od štýlu hovorených prejavov. Vety sú umelo vytvárané, aby zahrnuli čo najviac faktov. Funkčná perspektíva vety administratívneho štýlu má slovoslednú podobu východisko- jadro. Adresát administratívneho štýlu je známy.

Tento štýl je importovaný, čo sa uskutočnilo pomocou písomných záznamov. Jeho funkciou je komunikovať presné údaje, fakty. Medzi jeho základné vlastnosti patrí knižnosť, adresnosť, objektívnosť. Špecifickými znakmi je častý výskyt trpných príčastí, prechodníkov a pasívnych konštrukcií. Používa druhotné preložky (v rámci, so zreteľom, v zmysle…), kancelarizmy, skratky a značky. Má stereotypné vetné konštrukcie.

Žánre administratívneho štýlu sa delia 1.na dokumentárne(zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva), ktoré zachytávajú presné údaje a fakty, a evidujú a odkladajú sa stanovený čas, 2. na oznamovacie(hlásenie, správa, vyhláška, prípis…), sú aktuálne iba v obmedzenom čase, 3. na heslové(súpisy, zoznamy, inventáre, poštová poukážka, dotazník, dodací list, tabuľky, schémy…), s rozvíjajúcimi sa mediálnymi systémami a počítačovou technikou v nich pribúdajú skratky a značky s funkciou odkazovať na isté fakty.

Rečnícky štýl

Úzko súvisí s rétorikou, známou z čias Aristotela. Z obdobia antiky sa vyvíjal cez stredovek v podobe cirkevného rečníctva a kazateľstva, do súčasného rečníctva ako prostriedku komunikácie vo všetkých sférach života. Je to verbálna zložka konkrétne prednášaných rečí. V teórii je odtrhnutý od mimojazykových prostriedkov a začleňuje sa do vecných štýlov jazyka. Je to štýl verejného rozhovoru kvantitatívne nerovných „osôb“ – jednotlivec, skupina. Rečnícky štýl sa skladá z verbálnej(rečnícke figúry), vizuálnej(gestikulácie) a akustickej (modifikovanie tempa, rytmu a melódie textu) zložky. Charakteristickou vlastnosťou sú ústnosť, adresnosť, sugestívnosť a beletrizujúce a ozdobné prvky. Kompozičné prostriedky rečníckeho štýlu tvorí kratší rozsah, koncentrovanejší a príťažlivejší obsah, prehľadná štylizácia, názorné príklady. Medzi žánre rečníckeho štýlu patria persuazívne– založené na argumentácii, akcent je preto na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní(politická reč, súdna reč, kázeň…), náučné- majú didaktický zámer informovať, vysvetliť, poučiť(prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok, diskusia…), príležitostné– majú slávnostný charakter, bývajú patetické až pompézne(príhovor, obradné reči, slávnostné prejavy, rozlúčky, prípitky…).   

Umelecký štýl

Prostriedky umeleckého štýlu sa formovali v úzkej súvislosti s vývinom teórie literatúry na jednej strane a jazykovedy na druhej strane. V štýlotvornej situácii dochádza k vývoju nových jazykových prostriedkov a tými sú poetizmy(sťa, čos, skon, jak…). Uplatňujú sa tu subjektívne štýlotvorné prostriedky. V umeleckom prejave sa kladie dôraz na jeho estetické kvality, ich pôvodnosť, mnohotvárnosť a jedinečnosť. Charakteristickou črtou je variabilita, mnohoznačnosť, signálovosť, obrazné pomenovania, je prítomný podávateľ a prijímateľ, fakty sú čiastočne alebo úplne vymyslené, tendencia k neusporiadanosti. Osobitosť umeleckého štýlu spočíva v tom, že má dve odlišné formy: poéziu a prózu. Žánre umeleckého štýlu sa delia na epické(stredom pozornosti je udalosť, okolitý svet), majú jednoduchšiu kompozíciu, syntax, slovník- vlastná epika, dramatika, a na lyrické(do popredia vystupuje osobnosť autora). Ďalej sa člení na epické veršované žánre(spevy, balada, básnické poviedky, báj, rozprávka, povesť), epické prozaické žánre(román, epos, novela, poviedka), didaktické žánre(príslovie, porekadlo, aforizmus, epigram, heslo, slogan, vtip, anekdota), dramatické žánre(dráma, činohra, tragédia, veselohra, fraška, muzikál, melodráma, bábková hra, pantomíma, opereta, paródia). Medzi lyrické žánre umeleckého štýlu patrí pieseň, elégie, ódy, hymny). Osobitnými žánrami sú non-fiction- je literárne spracovanie konkrétnych udalostí a faktov, ako aj dokumentárnych materiálov[7], a science-fiction- je druh fantastickej literatúry čerpajúcej z z poznatkov dnešnej vedy a usilujúci sa o opis neexistujúcich, ale hypoteticky možných technických zariadení.[8]

ESEJISTICKÝ ŠTÝL

Vyznačuje sa subjektívnosťou (1. osoba jednotného alebo množného čísla), uvoľnenou kompozíciou (odbočenia v texte), a vecnosťou spojenou s estetickosťou. Je na hranici populárno-náučného štýlu a umeleckého. Jeho výraznou črtou je pojmovosť a variabilnosť. Využíva opisný slohový postup popretkávaný výkladovým slohovým postupom.

Ukážka:

AKÍ SME.

Od istého času sa u nás viac-menej vtipne a frázovite píše o probléme starých a mladých, viac-menej vtipne preto, lebo každý,kto len vie držať pero v ruke , prichádza so svojou troškou do starodávnej obyčaje,že práce na národa roli dedičnej sa môže zúčastniť ktokoľvek, hlava-nehlava, viac-menej frázovite preto, lebo tieto úvahy vynikajú síce cudzími slovami, ich pisatelia sa pohrávajú s fluktuáciou, generačným rytmom, historickým materializmom a s demokratizačným vplyvom svetovej vojny ako Papuánci s hrkálkami, ale samu vec, o ktorú ide, nechávajú skromne bokom. Prvá základná chyba týchto písačiek je, že si ich autori dobre neuvedomujú pojmy starý a mladý, nevedia, že človek môže byť starý telom, ale inak môže dať mnohým holíčatám náskok, a naopak, že človek mladý telom sa často nemusí veĺmi líšiť napríklad od starozákonného proroka, mlčky predpokladajú, že človek starý telesne je starý i duševne, že mladý telesne je mladý i duševne. [9]

PUBLICISTICKÝ ŠTÝL

Vznikol postupným odčleňovaním z náučného štýlu. Vznikol na základe vývinu spoločnosti a techniky, spoločensko-politických podmienok. Keďže vychádza z náučného štýlu, zachováva si základné črty ako písomnosť, monologickosť, verejnosť, pojmovosť, presnosť, zreteľnosť a odbornosť. Špecifickými vlastnosťami publicistického štýlu sú informačnosť, variabilnosť, aktualizovanosť. Vyskytujú sa v ňom faktografiké prvky, tematická bohatosť a kompozičná pestrosť, zrozumiteľnosť, požívanie ustálených slovných spojení alebo viet, obrazných pomenovaní, frazeologizmov. Z gramatických prostriedkov sa vyskytuje 3. osoba jednotného a množného čísla, enumeratívne konštrukcie, zvýšená frekvencia prísloviek a zámen. Z kompozičného hľadiska sa používa titulok, podtitulok, perex, rozličné typy písma, grafická úprava textu. Pre publicistický štýl sú charakteristické neologizmy a cudzie slová. Veta je jednoduchá, s perspektívou východisko- jadro. Má široko rozvinuté vetné členy.

Žánre publicistického štýlu sa delia na spravodajské– strohé publicistické žánre, bohaté na exaktné dáta, adresné, aktualizované typograficky nečlenené(správa- oznámenie, komuniké, rezolúcia, riport, referát, interview, inzerát, reklama, plagát), analytické– popri oznamovacej funkcii plnia aj verejnú a vysvetľovaciu funkciu, majú úvahový a hodnotiaci charakter(úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia, glosa, entrefilet, posudok, pamflet, karikatúra, polemika), beletristické– uplatňuje sa v nich bohatší inventár výrazových prostriedkov, sú adresné, komunikujú s adresátom odľahčenou formou(fejtón, reportáž, črta, causerie, stĺpček, besednica).

Ukážka:

Pod lampou končí

Relácia Pod lampou definitívne končí, oznámil  vo  včerajšej mimoriadnej diskusii o STV jej generálny riaditeľ Radim Hreha. „Hríb predviedol nočnú moru vysielania,“ povedal o jej moderátorovi. Chystá sa podľa neho nová, modernejšia relácia. Odkedy a ako by mala vyzerať, televízia neinformuje. Pravdepodobne bude mať viacerých moderátorov.

Priemerná  sledovanosť Pod lampou za tri roky bola 1,5 percenta, čo podľa českého mediálneho analytika Mareka Sibrta nie je v prípade verejnopravnej televízie dôležité aj vzhľadom na neskorý čas vysielania. Rovnako podľa neho nie je doležitý pomer pozvaných politikov.

Včerajšia diskusia mala 4,4-percentnú sledovanosť (počet divákov z celej populácie) a podiel 18,1 percenta (podiel z tých divákov, ktorí práve sledovali televíziu). Situácia okolo údajných politických tlakov pri odvolávaní či gesto Štefana Hríba zdá sa, žiadnu revoltu v STV nevyvolajú.

Na čelo spravodajstva STV prišiel len nedávno Ján Šmihula. Zatiaľ nepociťujeme nijaké tlaky, znela odpoveď niekoľkých ľudí zo spravodajstva. Odpovedať priamo bol ochotný len moderátor  Branislav  Závodský. „Ako normálnemu novinárovi mi nie je príjemné, ak politici majú snahy neustále komentovať dianie v televízii.“ Dodal,že ak nebude mocť pracovať objektívne, v STV robiť nebude.

(hr)[10]

Jedná sa o ukážku publicistického štýlu- spravodajského smeru- správa. Charakteristické sú znaky ako používanie exaktných dát(sledovanosť relácie 4,4 percenta), jednotný štýl písma bez akýchkoľvek úprav v grafike, aktuálnosť.[11]

Použitá literatúra:

PhDr. Zora Špačková: Slovenčina na dlani, Bratislava, Príroda, 2001.

Kolektív autorov: Malá encyklopédia žurnalistiky, Bratislava, Obzor, 1982.

Jozef Mistrík: Štylistika slovenského jazyka, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977.

PhDr. Mária Ivanová: Slovenský jazyk a literatúra, Bratislava, Enigma, 1998

prof. PhDr. Jozef Mistrík, DrSc.: Moderná slovenčina, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 198


[1]    PhDr. Zora Špačková, Slovenčina na dlani, str.158
[2]    PhDr. Mária Ivanová, Slovenský jazyk a literatúra, str 203
[3]    B. Gray, Havajská univerzita, Style, Mounton, The Hague 1969
[4]    J. Mistrík, Štylistika slovenského jazyka, str. 99
[5]    Jozef Mistrík, Moderná slovenčina, str. 216
[6]    J. Mistrík, Moderná Slovenčina, str.220
[7]    J. Mistrík, Moderná slovenčina, str. 218
[8]    J. Mistrík, Moderná slovenčina, str. 218
[9]    Alexander Matuška
[10]  SME, 20.1.2007, strana 5
[11]   článok bol súčasťou komentára na reláciu vysielanú v STV na Dvojke 18.1.2007